Trilógia Ľavá ruka Boha - Paul Hoffman

Všetkého veľa škodí a občas nesprávna kombinácia rôznych oblastí dielu uškodí. Paul Hoffman chcel fungovanie nášho sveta opísať čo najlepšie a na realizáciou použil žáner fantasy. Bohužiaľ však spojil fakty a fikciu, poriadne to zamiešal a vytvoril tak skôr chaos, než dobrý príbeh. Jednou vetou; Trilógia Ľavá ruka Boha bola pre mňa sklamaním.

Hoffman sa až priveľmi snažil opísať ako to v živote chodí. Mnohé "múdre" frázy zneli umelo a naivne, veľa síl vložil do opisov bojov, poprekrúcanej histórie a už existujúcich vynálezov. Škoda. Verím (alebo chcem veriť?), že ak by túto energiu venoval samotnému príbehu, napätie, dobrodružstvo a prísľub dobrého rozprávania, ktoré vyžarovali z hlavných ilustrácií kníh so záhadným mladíkom, by skutočne naplnil očakávania. Nedá sa mu však odoprieť ukončenie trilógie, záver bol zaujímavý, no bol to zároveň jediný hodnotný zvrat. V troch knihách.

Nevšímavosť autora?

V prvom diele bola predstavená "superschopnosť" hlavného hrdinu, kedy po údere do hlavy dokázal predvídať súperov útok. Tento fakt, ktorý vo mne vyvolal záujem, bol v ďalších častiach odložený na policu, odkiaľ si ho autor dva či trikrát požičal. Chlapcovu výnimočnosť sa rozhodol ukázať v inom smere. Spravil z neho perfektného vojenského taktika (už v pätnástich či šestnástich rokoch), ktorý občas vybehol do boja. Pridal mu dvoch kamarátov (jeden ho mal rád a druhý nie), no a samozrejme nejakú tú krásnu devu. Všetko sa odohrávalo počas ich dospievania, občas sa správali ako deti, občas ako muži ostrieľaní životom. Autor sa pohrával s charakterom každej postavy, nedržal jedinečnosť "Ja", prispôsoboval ho ako to vyhovovalo príbehu.

Veľakrát si protirečil. Dokonca v prvej časti Calovi (hlavnej postave) odsekli malíček, no v tretej mu už chýbal prostredník (možno chyba prekladu?). Postavy sa chovali nerozumne a po dočítaní priamej reči som sa vracala späť, aby som si upresnila, kto čo hovoril. Po mnohých konverzáciách totižto konanie hrdinov, jednoducho nedávalo zmysel.

Čo mi však skutočne prekážalo bolo neustále opakovanie sa. Na niekoľkých stranách dokázal napríklad pripomínať, ako je armáda zvyknutá na hocičo, ale táto situácia je niečo horšie, ako je hlavný hrdina poznačený životom a nepozná presne kedy sa narodil, aká je jeho prvá láska prekrásna, ako ju miluje a zároveň nenávidí...

Rovnako rád opakoval udalosti z predošlých častí, detailne ich vsúval do pasáží, kde skôr rušili príbeh, než objasňovali. A práve vyradenie zbytočného opakovania by dokázalo celé dobrodružstvo vložiť do jednej knihy.

Jeho štýl písania v kombinácii s tým, kam sa príbeh uberal, mi skôr pripomínal akúkoľvek fanfiction než seriózne fantasy dielo.

Zhluk všetkého

Najväčší zmätok vo mne vyvolávala nezmyselná kombinácia faktov a fikcie, čo som naznačila už v úvode. Autor hovorí, že využíval nespočetne veľa citácií od Homéra až po Homera Simpsona. Takáto kombinácia mi prišla neprofesionálna a znela ako výsmech čitateľom, či dokonca budúcim autorom kníh, ktorí majú problém s ich vydaním. Fantasy je predsa niečo nevšedné, mimo nášho sveta. Je to nahliadnutie do farebnej mysle človeka. Má nám ukázať nový svet, no tu je to len zhluk citácií, známych príbehov, naštudovanej histórie a vlastných skúseností.

Na vymyslenej planéte s názvom Gondwana, na ktorej sa odohráva príbeh, nájdete vymyslené krajiny susediace s tými pozemskými (napríklad Francúzsko), cez niektoré preteká rieka Mississippi, cez niektoré vymyslená rieka. Takéto miešanie existujúceho a vymysleného je v knihe ako táto, jednoducho mätúce. Nehovoriac o tom, že vo vymyslenom roku už planéta zažila všetky naše zemské udalosti, niektoré pozmenené a niektoré také, ako sa skutočne udiali. Tretia Ríša bola premenovaná na Piatu, Adolf Hitler zas spomenutý ako Alois Huttler, no na druhej strane činy a meno Alexandra Veľkého už nezmenil. Hra s históriou autora skutočne bavila.

V doslove sa Hoffman snažil obhájiť svoje písanie. Mnohé recenzie, ktoré hovorili o zmätku či klišé v trilógii, považoval za obvinenia. Popritom možno stačilo venovať dielam viac času, pozornosti a Ľavá ruka Boha by nebola (pre mňa) takou čitateľskou agóniou. Ako spomínal, fantasy mu prišla ako najlepšia voľba, nakoľko v nej môže urobiť čo chce, ako chce a môže zveličovať. Bohužiaľ však neustriehol pomyselnú líniu a prekročil ju míľovými krokmi.

Chaos... ešte väčší chaos!

Jedna vec ma však zaujala a to v tretej knihe, keď doplnil príbeh o ďalšiu fikciu (chvíľu som verila, že je to skutočnosť, bod pre Hoffmana), keď pred aj po hovoril o autorovi (o sobe), ako o bádateľovi, ktorý sa dostal k častiam tohoto príbehu. Boli objavené na takzvanom rajskom smetisku a rozhodol sa o nich porozprávať. Záujem som však stratila približne rovnakým tempom ako ho našla, keď som sa opäť stratila v čase a priestore príbehu. Opäť som nevedela, kde mám týchto pár strán zaradiť. Do ktorej časti príbehu patria? Je to nový svet? Iná planéta? Pri úvodnom aj záverečnom rozsudku bol totižto vymyslený dátum (akési číslo), a vymyslený mesiac v roku, konkrétne 38. messidor. V príbehu o Calovi bol však spomenutý náš mesiac (tuším február). Bol fiktívny autor z rovnakej planéty ako Cale? Bol návštevník? Kde a kedy sa jednotlivé časti odohrávali?

Je skutočná škoda, že sa autor nevenoval dotiahnutiu práve takýchto faktov v knihe a radšej vsadil na hru so slovíčkami a existujúcimi skutočnosťami.