Hitler ako vojvodca (Jeho rola v 1. a 2. svetovej vojne) - Henrik Eberle

Nepamätám si kedy som naposledy čítala niečo z 2. sv. vojny (fakty), no tretia polica v izbe hovorí o niekdajšom zanietení pre literatúru tohoto obdobia. Ako som začala čítať viac a viac, moja chuť po ostatných žánroch sa len rozrastala a tak som históriu nechala históriou. Do rúk sa mi na Vianoce dostala pripomienka niekdajšieho zanietenia a tak som opäť tu s ďalšou recenziou.

Henrik Eberle ako nemecký historik sa sústreďuje na nemecké diktatúry a extrémistické strany súčasnosti. Keďže sa na celok pozerá doslova zvrchu, vo veľkých dejinách meniacich svet nevidí len jedného vinníka. Po preštudovaní spisov a hodinách strávených nad záznamami a knihami, sa snaží odpovedať na dôležité otázky; Bol skutočne Hitler tak nekompetentný, ako ho mnohí zajatí generálovia opísali? Boli všetky rozhodnutia, len z jeho hlavy?

Nové poznatky

Úžasné na literatúre faktu je, že nech prečítate akýkoľvek titul s podobným názvom, vždy sa dozviete niečo nové. Henrik mi občas opakoval už známe informácie, no priniesol aj nový uhoľ pohľadu na Hitlerové posledné zranenie v 1. Svetovej Vojne, ktoré malo odštartovať jeho nenávisť k víťazom. Odokryl mi časť histórie, kedy sa Nemecko a Sovietsky zväz predsa len rozhodli "kamarátiť" a to aj napriek tomu, že Poľsko a Francúzsko bolo obsadené, 2. Svetová Vojna už začala. Bola skutočne svetová, ak boj medzi ostatnými mocnosťami začal oveľa neskôr?

Pri stretnutí Stalina a Ribbentropa (minister zahraničných vecí Nemecka), označil Stalin Hitlera ako muža, ktorého vždy uznával a vraj, čím viac vodky pretieklo, tým nádejnejšia budúcnosť nemecko-sovietských vzťahov prítomným pripadala.

Podobne to bolo vo vzťahu s Anglickom (len netieklo toľko vodky pravdepodobne). Pre udalosti z 1. Svetovej Vojny som bola stále v domnení, že Hitler Spojené Kráľovstvo neznášal. V knihe je však opísaný jeho pozitívny pohľad na Veľkú Britániu. Choval k nej úctu samozrejme len pokým nezačala "spolupracovať s nepriateľmi" Nemecka.

Nie je to obhajoba Hitlera

Autor sa určite nesnaží obhajovať Hitlera, ani strhnúť z neho nálepku fanatika. Skôr sa snaží poukázať na okolie, ktoré toto označenie už dávno nosilo. Dar reči a presvedčenie Hitlerovi nikdy nechýbalo a presne toto využili niekdajší ľudia pri moci. Vedenie strany ho posielalo na rôzne kurzy a podsúvalo "správnu" literatúru. Keď sa stal masovým rečníkom, bral dokonca hodiny herectva.

Ako kancelár si nechával pripraviť podklady a potom diktoval sekretárkam stále nové návrhy a prepacovával ich až pokým s nimi nebol spokojný . Niektoré Hitlerové výsledné presvedčenia neboli tak len z jeho hlavy, dokonca ani židovská otázka.

Tak napríklad:

"Nevesta musí byť árijského pôvodu a nesmie zmýšľať protištátne... Musí pochádzať z váženej rodiny s kladným vzťahom k štátu."

Toto nebolo Hitlerové nariadenie. Vydal ho von Blomberg (poľný maršál a neskôr vrchný veliteľ Wermachtu alebo ríšsky minister vojny) a patrilo ženám vojakov.

Henrik to najlepšie vystihol v záverečných riadkoch. Krátky opis autorovými slovami som vsunula na záver článku.

"Najneskôr od roku 1936 žili Nemci v spoločnosti, ktorú možno popísať ako policajnú, vojenskú diktatúru alebo osobnú diktatúru Hitlera."

Asi by som vedela viesť dlhé diskusie na túto tému, čerpajúc hlavne z knihy, no je čas na záverečné hodnotenie. Je to nový pohľad na Hitlera ako vodcu a ak vás táto téma zaujíma, určite si knihu zaobstarajte. Autor využíva rôzne poznatky zo záznamov, Mein Kampfu, memoránd a samozrejme policajných a politických správ, preto je kniha bohatá na detaily a citácie.

Je však dobre prečítať si aj nejaké tie staršie poznatky, iný uhoľ pohľadu bude tak viac viditeľný. Je to len niečo málo cez 250 strán a pre tých čo majú radi obrázky, v strede nájdete 16 strán prílohy so zaujímavými fotografiami. Medzi nimi sú aj Hitlerové obrazy, ktoré poukazujú na to, že pred vypuknutím pekla na Zemi chcel byť maliarom... A išlo mu to... Mohol pri tom ostať... Možno by sme ho teraz poznali ako umelca olejomaľby, nie vojny.

Citácia na záver

"Po skončení (1.sv.) vojny sa Hitler vžil do role, ktorú dostal zvonku, ale ktorá ako by mu bola ušitá na mieru. Reichswehr z neho urobil antibolševického propagandistického rečníka a priviedol ho do Nemeckej robotníckej strany. Hitler vzal úlohu, ktorú dostal, vážne. Čítal čo mu nadriadení k čítaniu doporučili: protižidovkské spisy Houstona Stewarta Chamberlaina či pamflety Diettricha Exkarta. Prispôsobil sa svojmu antisemitickému okoliu a nakoniec prevzal úlohu vodcu v malej strane charakterizovanej prudkými spormi o zameranie. Vnútorne si osvojil dogmy, ktoré sa najprv presne obmedzovali na ideológiu zastávanou reichswehrem . Ako rečník a vodca strany hájil to, čo jeho bezprostredný nadriadení v Mníchove pokladali za správne: Proti separatistickým hnutiam treba zaistiť jednotu ríše, za porážku vo vojne môžu židia, a preto je treba usilovať o revíziu mierovej dohody."